Andrej Petrovič: P/One of The Seven

Pýcha ako jeden zo siedmych smrteľných hriechov, má rôzne roviny, ktoré Petrovič ako choreograf a performer objavuje na úrovni umeleckej interpretácie – fyzickej, ale aj politickej, genderovej, vizuálnej, anatomickej. Popritom je preňho téma pýchy možnosťou načrieť do vôd, do ktorých si predtým netrúfal alebo sa o ne nezaujímal. Angažovať sa, vyjadriť svoj postoj. Chce dovoliť veku, statusu, momentu, v ktorom sa práve nachádza, aby sa prejavili vo vytvorenom materiáli.

Andrej Petrovič, výrazný tanečník spolupracujúci s najznámejšími svetovými choreografmi, sa po dlhom období pôsobenia v Akram Khan Company a po spolupráci s Viliamom Dočolomanským a jeho Farm in the Cave vracia domov, aby pracoval na sérii sólových predstavení, ktoré každé spracúva jeden smrteľný hriech. Všetkých sedem by sa malo vo výsledku prepojiť v ôsmom predstavení.

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Barbora Uríková, Marek Godovič, Katarína Cvečková, Jitka Pavlišová, Michaela Pašteková, Maja Hriešik

Barbora
Vzniku predstavenia predchdázalo niekoľko rezidencií a spolupracoval v ňom aj s Jarom Viňarským. Je časťou dlhodobého projektu na tému sedem smrteľných hriechov, ktoré odštartovalo sólo pre Martinu Hajdyla Lacovú.
Rada by som zdôraznila, že Andrej si sám vybral zatancovať Pýchu, je mi sympatické, ako sa nebráni tejto téme, a dokonca aj v niečom mierne kritického pohľadu sám na seba.
Projekt kladie veľký dôraz na scénu a výpravu. Trón, kostým zásadne podporujú naráciu, až sa dá rozprávať o nejakej divadelnosti a určite aj ľahšej zdeliteľnosti voči divákovi. Napríklad cez jeho vzťahovanie sa k trónu – zo začiatku je pre neho nedosiahnuteľný, potom sa na neho dostane, stáva sa vďaka nemu pánom, ale sám sa zničí, stane sa jeho záhubou. Padá z neho. A holý zadok je rovnako silný prvok, najprv symbol vysokého sebavedomia, že si to môže dovoliť až sa postupne stáva znakom potupy.
Každá časť kostýmu potvrdzuje štádium, v ktorom sa nachádza, ako postupne naberá na pýche a potom padá dolu.
V pohyboch je veľmi fyzický a prítomný, kontroluje každý pohyb, je výbušný, ale má to pod kontrolou a preto má veľmi silnú prítomnosť.

Marek
Pri tomto predstavení sa mi stal paradox. Videl som ho aj naživo v Novej Synagóge počas Kiosku ale aj zo záznamu. A tieto zážitky sa veľmi odlišovali. Z oboch bolo zrejme, že ide o sólo ktoré je akousi cestou či procesom stávania sa otrokom svojej hanby, ktorú Petrovič v diele povýši do akéhosi kultu, prestížnej záležitosti. Vláči svoj trón, teda stoličku, tá mu je záťažou, ale vzápätí už nie, prejde k pódiu, potom sa na nej točí, kochá sa sebou. No na zázname som mal omnoho silnejší pocit z detailov, ktoré vo veľkom priestore Synagogy mierne zanikli. Zmeny človeka, to, ako sa stáva otrokom, alebo ako sa stáva padlým pyšným kráľom.
V oboch verziách bola zaujímavá jeho interakcia pohľadom s divákom, to ako ho kontaktoval, oslovoval, provokoval, aby sa vyjadril, čo si o tom myslí, bombardoval nás tým, že sa neustále otáčal k nám.... Hudobná dramaturgia bola tiež zaujímavá, podľa programu ju robil Vilo Dočolomanský, začínala hrou klarinetu a pokračovala samplovanou hudbou, zdala sa mi veľmi adekvátna. Zaujímavá bola aj polonahota alebo to, ako sa znovu oblieka alebo snaží obliecť, tá nahota ako keby bola niečim prirodzeným, či niečim na čo je pyšný, a obliekaním sa sčasti priznával, že vie, že pýcha má nad ním moc.
Ide o zmes veľmi fyzickej práce a precíznej hereckosti. Spojenie tanec a divadlo bolo už vo výraze. Pohyb je uspôsobený tomu, že sa chce dostat z jedného miesta na druhé, zatiaľ nevidíme do jeho vnútra, ktoré je čitateľné v druhej časti, kedy ide skôr o jemnú hereckú prácu.
Možno sme sa v tomto interpretovaní pýchy nedozvedeli nič nové, ale pozitívne hodnotím to, že si Petrovič zvolil nejaký uhol pohľadu, napríklad to, že pýcha zotročuje.

Katarína
Keď vnímame toto sólo v kontexte predošlého, ktoré vytvoril pre Martinu, vnímame prítomnosť spoločného konceptu, napr. vo vizuálnom uchopení. Pojítkom je napríklad použitie stoličky – ako hereckého partnera a symbolu. Tiež nájdeme pojítka aj v práci s výrazným, dizajnovým kostýmom. Zdalo sa mi zaujímavé sledovať posun, do akých polôh sa stolička v oboch dielach dostáva, ako ju vláči, alebo k čomu sa vracia.
Keď som uvažovala o pýche v kontexte tohto diela napadli mi tieto významy – pýcha ako hanba, ako droga, ktorá je explicitne predstavená, a potom aj ako víťazstvo, ale také, ktoré mu pleskne po zadku. Je na tróne a je tam sám.
Výrazne sa pracovalo so svetlom, čo možno viac vyniklo v priestore S2 ako v Synagoge, takže sa vďaka svetelnému dizajnu dala presnejšie sledovať cesta, ktorou prechádza. Trón je absolútne vzdialený od divákov, ešte vypychnutý aj kúželom svetla, čím ho ešte viac izoluje, ako na osamelom ostrovčeku, v nejakej ničote.
Mnohé diela sú v súčasnoti postavené na improvizácii. Tu však máme opačný pocit, že je všetko precízne stanovené, no nepôsobi to kvôli tomu menej presvedčivo. Vedela som odkiaľ kam ide, vedela som vnímať to, ako časti v choreografii na seba nadväzujú. Utkvela mi časť, kedy sa v hudbe objavuje niečo ako tlkot srdca, a kedy pôsobí, že tie impulzy sú akoby mimo jeho tela, ale postupne do tela vstupujú, čiže ako keby pohyb vstupoval zvonku dovnútra a späť. Presné vedenie pohybu a precíznosť prispela dojmu, že pohyb niekedy vedie on, a inokedy je to naopak a pohyb ovláda jeho, čím podčiarkol tú dvojznačnosť hriechu a otázku, kto čo ovláda.
Mne sa však zdala prvá choreografia, ktorú vytvoril pre Martinu Hajdylu o kúsok rafinovanejšia, lebo bol v nej menej popisný. 

Jitka
Zaujalo mě už i to, že jde o výrazně interpretační inscenaci, což už tak často nevídáme, obrazy jsou sémanticky dané, je v nich zakódovaná určitá symbolika, přičemž poměrně jednoznačně můžeme jednotlivá gesta a další výrazové prostředky dekódovat. Andrej Petrovič zde pracuje s výrazem a významem. Už samotný název Pýcha jako hřích naznačuje, že jde o něco negativního, a proto následné kroky a gesta, které se tam staví, mají vždy určité negativní konstelace, čímž je daná inscenace kritická vůči tomuto hříchu. Jedná se o poměrně krátké dílo, ale to, jak je vystavěné, je na dnešní poměry de facto ojedinělé, neboť výzkum v tanci se velmi rychle posouvá a toliko jednoznačně se v tanci s kódy a významy už nepracuje. Ze všeho, co jsem v rámci slovenské taneční sezóny viděla, je právě v tomto aspektu P one of Seven unikátní.
Co se týče interpretačních rovin, ponoukalo mi to intenzivně ještě jednu paralelu, a sice se Shakespearovým Richardem III.
A dále ona přemíra efektivnosti a nadsázka vedly ke kritičnosti tématu, a tedy i hříchu jako takého. Bylo to velmi dobře vyvážené, nejednalo se pouze o taneční interpretaci jednoho ze smrtelných hříchů, ale je to de facto i jisté sebereflexivní stanovisko.
Jde o vytrénované tělo, strhující svou fyzičností, která má neobyčejnou schopnost přitáhnout pozornost a je schopna pracovat s detailem. Byly tam dva módy, které se střídaly – mód lineární, kdy se přecházelo z místa na místo, ale s určitou motivací, např. na začátku, kdy něco vláčel. A potom to byl mód kruhovitý, cyklický, spojený s prvkem piedestalu, na který usedal a padal, kroutil se. Kdy byl ovládán, pohyby byly vláčné, skláněl se, jako by dostával úder, a někdo ho srážel na zem.
Některé segmenty se opakovaly, ale s tím, že se vždy střídaly určité části těla, které do toho byly nejvíce zapojené, zprvu to byl vršek těla, potom práce s holým zadkem a potom pomalejší části, kdy pracoval výrazně s nohama, zdvíháním ... pokaždé využíval jinou část těla, ale prvky na sebe navazovaly a vytvářely dynamičnost. A tím i pocit kontinuity v jeho snaze dostat se na trůn a tam setrvat.
I když je to v kontextu dnešní taneční tvorby klasičtější představení, bylo to v rámci celé sezóny velmi příjemné osvěžení, nadto sebereflektivní i v timingu, vyvážené tak akorát, aby se divák nezačal nudit. Při tomto typu představení dvojnásobně platí to, že když už člověk zná princip, tak by se po takových 40 minutách začal nudit. Zde však naštěstí nedošlo k opakování se a dílo se nestihlo vyčerpat, tanečník/choreograf nemusel sám sebe vykrádat, neboť projevil střízlivost i v timingu. A ukázal, že jeho profesionálně trénované tělo dokáže pracovat s dramaturgií tak, aby na sebe navazovala, ale dokáže to zároveň zavčas stopnout, než se to stihne vyčerpat.
A i když se rovněž ztotožňuji s názorem, že jsme se o hříchu a pýše de facto nic nového nedozvěděli, bylo pro mě v kontextu současných tanečních výzkumů, kdy mnohokrát tanečníci směrují k záměrné netanečnosti, osvěžující vidět uzavřené a takto celistvé dílo.

Michaela
Dielo zobrazuje rôzne podoby pýchy, v akých rovinách sa objavuje, ale aj mocenské boje, ktoré sú znázornené napríklad tým, kedy on ovláda stoličku a kedy je ovládaný stoličkou – kedy chce prejaviť moc – kto je viac, on alebo rekvizita.
Vnímala som toto dielo ako klasické tanečné predstavenie, ale v ktorom, keďže som nemala možnosť veľa krát predtým vidieť Petroviča na javisku, je veľmi kvalitná interpretácia. Zažila som až wow efekt z jeho precíznosti, intenzity, fyzickosti, ale aj veľmi sebaistého prejavu s veľkým rozptylom emócií, ktoré dokázal zdeliť. Predstavenie sa však určite dalo lepšie vnímať v menšom priestore ako v Novej synagóge, kde sa strácal emočný kontakt s divákom, a prichádzali sme o drobné interakcie s publikom... Napriek tomu, ide o komplexný a vydarený projekt. Vyzdvihla by som ešte výbornú kontrolu miery použitej expresivity. Častokrát sa u slovenských tanečníkov stretávam s tým, že je prepálená.
Fascinovalo ma, ako prirodzene prechádzal z elegantnejšej do výbušnej polohy, každý pohyb bol dotiahnutý, ale nepôsobí priveľmi choreografovane, upäto. Pre mňa sa napríklad Bobalík a Petrovič odlišujú práve v miere expresivity pohybu, Petrovič pôsobí menej silene.

Maja
Petrovič pracuje s komičnom a tragikou pozorúhodným spôsobom, nie je mu cudzia sebairónia a sebazhadzovanie. Tému si však volí veľmi nezvyčajne pre tanec aj z ďalšieho hľadiska, že rozprávať o hriechoch v dnešnej dobe pôsobí trošku ako retro, ale vďaka irónii, moralizujúci tón bol našťastie tlmený.
Vidím miernu paralelu s projektom Millennial Magic Mirror, v ktorom bola dominantou tiež intezívna, sebazničujúca fyzičnosť, ale zároveň aj sebairónia. A v tom sa mi tieto dve diela vynímajú na domácej scéne v danej sezóne. Nie je to len o bombastickom pohybe ale aj o sebareflexii. Možno je to aj v ich ukotvení tanečnom divadle. Pohyb je taktiež veľmi jasne rysovaný, dá sa rozoznať odkiaľ kam ide, a kde končí. Tento projekt charakterizuje snaha o precíznosť.